Máš toho veľa? Zle je. Máš toho menej? Zle je. A kedy je tak, že to vyhovuje aj tebe aj iným? Kedy sa rôznorodosť nebude „žiť len na tričkách“ s výraznými sloganmi, ale aj v prítomnosti a najlepšie s konaním? A mám ešte ťažšiu otázku: Kedy je človek človekom? Nedá mi to. Ešte jednu: Kto robí človeka človekom? A kto je to človek?

DDS Bebčina pri ZUŠ Štefana Baláža z Novej Dubnice pod vedením Emmy Martinákovej si použitím textu od Vladislava Stankovského Šaty robia človeka? kládli podobné otázky. Detský recitačný kolektív prichádza na javisko demonštrovať, že odev determinuje ich postavenie, ich funkcie a spoločenské zaradenie. Z chóru sa vyčleňuje interpretátorka, ktorá nekladie dôraz na odev, ale na doplnkový artefakt k odevu – látkovú vreckovku (kapesník). Využitie rekvizity – vyfúkanie si nosa sa povyšuje na symbolické konanie niečo nečistého a odpudzujúceho. Čiže vyčleňovanie. Látkový kapesník dnes málokto používa. Dá sa povedať, že ide o „retro“, s ktorým sa stretávame u staršej generácie, čím sa môžeme v interpretácii inscenácie prikloniť k poukázaniu na tradičnej hodnotu, možno niekde hlbšie podstatu človeka. Každopádne vyčlenený Giufa zo skupiny reaguje hľadaním, ako sa prispôsobiť spoločnosti. Rozhodne sa. Vyberie si stratu individuálnej hodnoty. Neviem síce jeho motiváciu, prečo chce byť súčasťou pokryteckej spoločnosti, ale „v lepších šatách sa mu bude lepšie dariť“. Giufovým rozhodnutím sa inscenácia rozdeľuje na dve časti: jednotlivec sa prispôsobuje spoločnosti a spoločnosť pre svoje absurdné motivácie bojuje proti jednotlivcovi. Veľmi aktuálne na slovenské pomery. Kapesník nám mizne. Súbor pracuje s neuveriteľnou energiou a temporytmom, ktorý drží diváka od začiatku do konca a motivuje ho, aby si všímal jednotlivé obrazy v mizanscénach, v ktorých je nadhľad, vtip, ale aj mrazivé konštatovanie nehumánnosti (vytratenie sa človeka z človeka). Emma Martináková s kolektívom detí jednoducho, koncepčne a presne odkrýva dilemu jednotlivca, ktorý v závere získa nadhľad nad spoločnosťou postavený za akousi bariérou dvoch praktikáblov. Nuž, ale je bezmocnosť alebo prizeranie sa na nezmyselné konanie spoločnosti dostačujúce na to, aby sme si odpovedali, či šaty robia človeka?

Text: Katka Hitzingerová