Iveta Ditte Jurčová absolvovala magisterské štúdium na Vysokej škole múzických umení v Bratislave v odbore divadelná réžia. Ako režisérka spolupracovala s divadlami na Slovensku a v zahraničí vrátane Divadla Pôtoň, Slovenského národného divadla a Mestského divadla Zlín. Okrem réžie sa venuje aj vzdelávacím projektom a workshopom. Jej inscenácie sa pravidelne zúčastňujú na významných festivaloch, ako sú Dotyky a spojenia a Divadelná Nitra. Ako umelecká šéfka Divadla Pôtoň a čerstvá dramaturgička Starého divadla Karola Spišáka v Nitre sa zameriava na spoločenské témy, ako národná identita a sociálna stratifikácia, pričom využíva terénny výskum. Jej tvorba kombinuje realizmus, naturalizmus a grotesku, často s použitím bábkarských techník a moderných technológií. Režisérka sa angažuje v reflektovaní aktuálnych spoločenských problémov prostredníctvom svojho divadla.
1. Spomínaš si na svoje prvé stretnutie s divadlom ako takým? Čo ťa priviedlo k tvojmu povolaniu?
Spomínam si na silné divácke zážitky. Úplne prvý bol bizarný, myslím, že som mala tak dva roky a videla som svoju babičku, ako jej zoťali hlavu. Bola to kapusta, ktorá sa váľala na javisku v kulturáku v Maduniciach. Myslím, že som plakala. Alebo som si to iba vymyslela? Spomínam si na návštevu baletu Šípková Ruženka v SND a trošku neskôr pre mňa zásadných Bratov Karamazovovcov tiež v SND. Uhlárove a Nvotove inscenácie v Trnave. Nvotova láskavosť a humor a Blahove gestá, angažovanosť, originalita. To všetko ma formovalo, napĺňalo a bránilo v tom, aby som mohla pomyslieť na možnosť byť súčasťou divadla. Nikdy som nebola dosť smelá, aby som išla na konzervatórium alebo neskôr na vysokú umeleckú školu, či aby som vyskúšala zúčastniť sa na konkurze napríklad do amatérskeho súboru. Ale niekedy sa nám dejú veci len tak, možno preto, že začneme inak počúvať, niečo sa zmení alebo niekto nás zmení, posunie, popchne. Mala som šťastie na takých ľudí okolo seba. Bolo ich pár naozaj zásadných pre mňa a pre to, čo robím. A tak som sa aj odvážila podať prihlášku na VŠMU.
2. Tvoja práca má silný spoločenský a kultúrny kontext, vo svojich inscenáciách sústreďuješ aktuálne témy a pracuješ špecificky s osobitým postojom k tvorbe. Dodržuješ pri tvorbe nejaké vlastné zásady?
Zásad mám niekoľko. Mnohé z nich poruším, pretože si to vyžiada proces, ľudia, situácia a tak ďalej. Ale jedna zásada, ktorej sa držím – a myslím, že som ju nikdy neporušila –, je nepoznať odpoveď. Nemôžem začať robiť na niečom (téme, príbehu, jazyku, forme atď.), čo nie je vzrušujúce v otázkach, ktoré tá vec vyvoláva. Nemôžem robiť na niečom, čo viem, aké má byť. Proces stojí nad všetkým, aj nad divákom. Verím procesu, verím tomu, že nie som sama, že nezostanem sama so svojimi otázkami a že aj niekto iný (divák) bude chcieť so mnou rozmýšľať a tak sa spolu nájdeme, aj keď na neho vôbec pri tvorbe nemyslím.
3. Máš za sebou veľa úspešných inscenácií, ktoré sa zapísali do súčasných dejín slovenského divadla. Chystáš sa v dohľadnom čase na novú výzvu v podobe vzniku novej divadelnej inscenácie?
Momentálne pracujem na dvoch sólach v Divadle Pôtoň. Obe budú angažované, performatívne, ženské. Nádherná záhrada po nej zostala hovorí o kráse a záchrane zámku a parku Sidónie Nádhernej a druhé bude feministickým protivojnovým tanečným gestom pod názvom Prestaňte!
4. Ako vnímaš súčasnú situáciu v kultúre? Ovplyvňuje naštrbenie demokracie tvoju tvorivú energiu?
Nie. Teraz nie. Prešla som si veľkou krízou, hlbokou profesionálnou, ľudskou, osobnou, v období covidu a po vypuknutí vojny na Ukrajine. V tom čase som vytvorila inscenácie Swing Heil, Kým nastane ticho a Terra Apathy. Najmä v Terre sa môj stav odzrkadľuje. Svoju integritu som našla opäť v divadle, v kráčaní a v hlbokých nádychoch. Snažím sa nedať sa a veriť aj naďalej v krásu.
5. Pri množstve tvorivej práce treba hľadať balans medzi oddychom a tvorbou. Kde hľadáš pokoj, keď sa potrebuješ zregenerovať?
Bežne. V lese, pri mori, s priateľmi, doma, s knihou, filmom, na bicykli. Teším sa na prázdniny.
6. Momentálne pracuješ na pozícii dramaturgičky Starého divadla Karola Spišáka v Nitre. Akých hodnôt sa držala tvoja prvá sezóna a akú víziu máš na nastavenie tej nasledujúcej?
Ako dramaturgička som nastúpila do sezóny, ktorá bola pripravená, čo sa týkalo výberu titulov a režisérov/režisérok. Mojou úlohou bolo skôr rámcovať, hľadať spojitosti medzi jednotlivými titulmi, nájsť heslá, ktoré by ich mohli udržať a komunikovať celú sezónu. Leitmotívom sa stalo heslo Na štyri! Motív detskej chôdze ako výzvy pre nás dospelých – ísť/žiť otvorene, objavne, so záujmom, bezpečne. Pre deti to znamenalo vidieť štyri nové príbehy, pre divadlo pripraviť štyri premiéry (tá štvrtá – Záhada starého divadla – nás čaká v máji). Veľmi ma teší, že vznikli inscenácie, ktoré sa dotýkajú súčasnosti a problémov detí a ich rodičov či starých rodičov. Tešili ma workshopy a diskusie s našimi divákmi a diváčkami, pripravené k inscenácii o demencii Ruky veľkosti orecha. Koniec sezóny vyvrcholí festivalom Nitriansky Montmartre, ktorý bude angažovaný, aktivistický, vytlačíme autá z ulice, kde sídli divadlo a na ktorej sa podľa nás majú deti hrať a baviť a byť v bezpečnom priestore. Na túto tému vznikne u nás v rámci rezidencie site specific produkcia Dýchať krokmi, pripravená tanečníkmi z tanC, o. z. Budúcu sezónu chystáme zaujímavé autorské tituly pre deti rôznych vekových kategórií. Všetky rozprávajú o láskavom bytí a postoji k sebe samému, ale i k prírode a k ľuďom, zvieratám. Budeme prehlbovať svoj postoj ku klimatickým problémom a hlavne – pre mňa je to asi najdôležitejšie – chceme docieliť, aby sa Staré divadlo Karola Spišáka v Nitre stalo bezpečným priestorom na komunikáciu s deťmi a o deťoch.
7. 14. 3. 2025 diváci budú môcť vidieť premiéru predstavenia Nekonečný príbeh. Prečo si si vybrala práve toto dielo a ako si k nemu pristupovala? V čom je pre teba téma Nekonečného príbehu atraktívna?
Nekonečný príbeh sa dotýka našej podstaty, hovorí o tvorbe – o najdôležitejšej schopnosti človeka, bez našej tvorby by nebolo nič. Nekonečný príbeh prináša posolstvo o tom, že my sami si vytvárame svoj svet, svoju realitu, on totiž nie je až tak o Fantázii, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať. Je o schopnosti vytvárať vzťahy a väzby s ľuďmi, ako si poradiť s traumami, ako formovať seba, ako nájsť svoje odvážne a múdre ja. Nekonečný príbeh bude vždy súčasný, je to vrstevnaté dielo Michala Endeho, ktorý sa inšpiroval dielom i životom svojho otca, maliara Edgara Endeho. Pre mňa a celý tím bolo najťažšie zvládnuť objem tém a situácií, ktoré kniha prináša. Popasovať sa s vlastnou interpretáciou a vizualitou bez toho, aby sme kopírovali známe filmy.
8. Tvoje divadelné skúsenosti sú už dosť bohaté, čo by si poradila svojim mladým kolegom, režisérkam a režisérom?
Robte uletené veci, nebojte sa, spochybňujte pravidlá. Na to je divadlo – umenie. Je to vymyslený svet, model. Hrajte sa. Poznávajte seba a snažte sa byť nielen dobrými umelcami, ale aj dobrými ľuďmi.
