Záveje patria medzi klasiku, veľmi často inscenovanú v amatérskych i profesionálnych divadlách. Vladimír Hurban Vladimirov napísal drámu situovanú do dedinského prostredia o rodinných vzťahoch, viazanosti k pôde, k majetku a k tradičným hodnotám. Dej je koncentrovaný na tri postavy – gazda Brezovský, jeho syn Martin a Kata, Martinova žena. Rodina je poznačená úmrtím dieťaťa pri pôrode, chorľavosťou mladej ženy i očakávaním potomka, ktorý by mal zveľadiť majetok. Kata je odsudzovaná za neplodnosť. Roztočí sa koleso obviňovaní, ubližovaní, intríg, až sa nakoniec manželstvo Katy a Martina rozpadne. Katuša neunesie svoju bolesť a spácha samovraždu.

Naši krajania zo Srbska sa snažia zachovávať kultúrne tradície, predovšetkým slovenský jazyk, ale i divadlo, často tak, ako sa hrávalo v minulosti. Ochotnícke divadlo kultúrneho centra Kysáč naštudovalo Záveje v tradičnom duchu. Postavy sú oblečené v krojoch alebo v odeve, ktorý na kroj odkazuje. Na scéne sú veľké drevené sane, starý kočík, stôl. Postavy vykonávajú činnosti, ktoré dnes už veľmi nevidíme – napríklad moržujú kukuricu. Hovoria slovenským jazykom, ktorý znie inak ako ten, ktorý používame. Prežívajú emócie, hrajú podľa Stanislavského, niekedy viac, inokedy menej expresívne, ako zo starého filmu, ktorý si zvykneme pustiť na Vianoce. Pozeráme sa na to všetko, čo už sme dávno videli. A predsa nás to rozrušuje.

Sledujeme Záveje, ktoré sa stretli v čase s témou násilia na ženách a s tímom, ktorý prišiel s originálnou výpoveďou. Režisérka Svetlana Gašková a dramaturgička Ema Kazimírová podčiarkli linky mužsko-ženské, patriarchálnu tradičnú rodinu, intímny svet ženy a muža po narodení mŕtveho dieťaťa a ich odlišné vyrovnávanie sa s traumou. Tejto výpovedi sú podriadené aj znaky, s ktorými pracujú. Po celý čas je na javisku prítomný prázdny kočík zahalený čiernou látkou pripomínajúci tragédiu rodiny v každej situácii. Medzi najvýraznejšie herecké situácie patrí žialenie Martina nad prázdnym kočíkom. Okrem toho sa využíva aj práca s motívom nečistoty – od pôrodu zostala na Katiných šatách krv; majetky, ale aj špina a príroda sú reprezentované hlinou roztiahnutou na zemi, prácou s ňou – jej umývanie, pokus o očistenie, mazanie šiat, vytváranie blata…

Slová otca o očákavaniach od žien vyznievajú obzvlášť boľavo v čase nárastu mizogýnie. Záver inscenácie je drsný. Kata si podreže žily nad prázdnym kočíkom, nájde ju svokor, mohol by ju zachrániť, ale neurobí to. Zoberie vankúš a zadusí ju. Do situácie prichádzajú Martin, jej muž i jej bývalý frajer Jano, priložia ruky k otcovi a zamažú si ich krvou. Všetci muži nesú zodpovednosť za smrť ženy.

Ďakujeme, divadelníci z Kysáča.

Iveta Ditte Jurčová