Slot záverečného predstavenia predposledného dňa Žatvy v Národnom dome patril inscenácii Konvekcia. Idioti sú tí druhí! trnavského divadla DISK. Počas predstavenia to voňalo typicky ako z kuchyne DISK-u. Na koreni jazyka však bolo cítiť nedopovedané. 

Niektorí zaujali miesto v hľadisku s cieľom pospomínať, viacerí sa prišli pobaviť. Festivalová porota prišla reflektovať. Zopár jedincov si podriemať. Mnohí z obecenstva prišli jednoducho na divadlo DISK. Vedeli, čo majú čakať. Zdanlivá nesúvislosť jednotlivých kabaretných scénok, absurdno, improvizácia. Číra polytématická dekompozícia. Aj keď, nič už nie je také, ako pred tým. Ani súbor DISK to nemal v pláne, no pracoval s rozpracovaným a s tým, čo im osud nadelil. Pomohol im s tým aj režisér Dušan Vicen.  

Je zdravé vysporiadať sa s nečakanou stratou. Trnavskí divadelníci na to šli svojim unikátnym, overeným spôsobom. Absurdne, vulgárne, zdanlivo nezmyselne. Ale hlboko ľudsky.  

Konvexia na Žatve bola udalosť. V hľadisku sa objavilo niekoľko osobností. Všimol som si profesora Cillera. Spomínal, hoci s Blahom Uhlárom nikdy umelecky nespolupracoval. Raz v Českých Budejoviciach, kedysi v sedemdesiatch či osemdesiatych rokoch, sa im v spoločnom tíme podarilo vyhrať nohejbalový zápas. Pokúšam sa predstaviť si to. 

Keď tento svet pred takmer desiatimi rokmi opustil David Bowie, bol som medzi tými latentnými fanúšikmi, ktorí ho začali uctievať ako jedného s bohov šoubiznisu. Blahovi Uhlárovi takýto osud našťastie nehrozí. Kto si myslí, že by mal, má stále možnosť pripomínať si jeho divadelný a životný odkaz. Vďaka za DISK. 

Pani Švoňavá