Začiatky bývajú ťažké. Tak ako motor sa potrebuje zohriať, ako atlét ponaťahovať sa, aj divadelník dúfa v čas na rozbeh a zaostrenie zmyslov. Ja dodávam: Aj konce bývajú náročné. V eufórii po jednej z posledných repríz inscenácie Limonádové more z dielne Detskej divadelnej akadémie v Divadle Jána Palárika V Trnave štartujem svoju redaktorskú zvedavosť sa zhováram sa s účinkujúcim hercom Benjamínom Jánom Jindrom. 

Zastáva niekto z vašej divadelnej partie rolu najväčšieho stresera? Našli ste si recept na zvládnutie momentov tesne pred zdvihnutím opony?

Na Žatve to nie je klasický stres. Skôr taký sviatočný, keďže je to pre nás pocta hrať tu. Vyslovene v súbore nie je nikto určený, kto stresuje najviac. Zakaždým si túto rolu osvojuje niekto iný. 

S nervozitou bojujeme hlasovou rozcvičkou pred každým predstavením. Okrem toho máme svoje tajné zaklínadlo, zaspievame si pesničku. Najviac na nás funguje, keď sa čo najväčším bizárom a pátosom medzi sebou vzájomne zosmiešnime. Potom si už len nahovárame, že trápnejšie, než naše spoločné zaspievané zaklínadlo pred predstavením, to počas predstavenia zaručene nebude.

Veríš v dokonalé divadlo? Ako by podľa teba vyzeralo?

Dokonalé divadlo by muselo byť vymyslené tak, aby sa každý divák v jednom momente díval na iné predstavenie. Umenie je subjektívne, každému sa páči niečo iné. Nie je možné vytvoriť taký koncept, ktorý by si obľúbilo sto percent diváctva. Ak by to ale náhodou niekto dokázal, inscenovať utopické divadlo, bolo by to viac o samotnom divákovi. Aby v tom predstavení nachádzal to, čo chce nájsť. Keď sa nad tým však zamýšľam, ako celok by to bol poriadny guľáš. Čiže by z toho vznikla dystopia. 

To znie ako začarovaný kruh.

Presne tak, počas tvorivého procesu a rozhovorov režisérom a dramaturgom sme nadobudli presvedčenie, že hranica medzi utópiou a dystopiou je neskutočne tenká. 

Aká budúcnosť vás ako tvorivý kolektív čaká?

Čaká nás ešte derniéra, no ďalšie pokračovanie sa už neuskutoční. Mnohí z nás budú maturovať a rozutekáme sa. Viacerí z nás majú záujem pokračovať umeleckým smerom, herectvom, dramaturgiou či scénografiou. Každému z nás vyšliapala táto naša tvorba cestičku smerom, ktorým sa chce uberať. Je to smutné, zažívať jedny z posledných momentov spoločného divadelníctva. 

Je to síce smutné, zároveň však máte šancu smútiť na najdokonalejšom mieste.

To súhlasím, Scénická žatva je pre nás a Limonádové more parádny zlatý klinec.

Aha, veď ty si Prasiatko číslo jeden! (Zrazu stretávam v zákulisí Štúdia predstaviteľku zvieracej postavy Teréziu Bajtošovú, pozn. aut.) Podelíš sa s nami o pár najsilnejších dojmov z predstavenia?

Keďže nám vypadla herečka Prasiatka jednotky, musela som byť dnes za svinku ja. Zbiehačka bola rýchla, priamo na javisku, čiže to bolo náročnejšie než obvykle. Mali sme však veľmi prajné publikum. Sršalo z neho, že ich fakt zaujíma, čo sa deje na javisku. V porovnaní s predstaveniami pre školy badať rozdiel.

A čo by na reprízu povedal dramaturg a autor Kubo Molnár? 

Benjamín: Jakub sa zajtra žení, veľmi mu gratulujeme, aj keď to s dátumom svadby prekrývajúcim sa so Žatvou celkom nedomyslel. Niečo kritické v predstavení by našiel, ale určite by nás aj pochválil. Povedzme si úprimne, vždy je na čom pracovať a bez spätnej väzby by sme sa nikam neposunuli. To by bola škoda. Všetci si tieto momenty zapamätáme. Ja si to zapíšem do denníčku, dám na Instagram a naveky budem spomínať, ako som v Slovenskom komornom divadle spieval Baby, Baby, Oh.

Pani Švoňavá