Na tohtoročný 71. Hviezdoslav Kubín zavíta poetka, textárka a prekladateľka z poľštiny Silvia Kaščáková, ktorá si pripravila pre účastníkov festivalu workshop Všetky cesty vedú do rýmu.
Na čo sa účastníci workshopu môžu tešiť?
Je jedno, či sme deti alebo dospelí, niekedy počúvame upozornenie, dostávame takú výzvu: Už si nevymýšľaj! Alebo presnejšie – Prestaň si už vymýšľať! A na workshope budú počuť presný opak. Budeme sa venovať poézii prostredníctvom rôznych aktivít, verím, že budú pre hostí zaujímavé, ale dôležité bude vymýšľať si. Nie preto, že by básne nehovorili pravdu. Ale preto, že hovoria! Tisíckrát vyslovené, že obrazná reč je najpresnejšia reč, alebo známa veta – umenie klame, aby povedalo pravdu – tieto myšlienky nás budú na workshope a besede sprevádzať.
Čo by si účastníkom workshopu rada odovzdala?
Trošku ľahkosti, ale zároveň vážnosti. Ono sa to niekomu možno nezdá, ale poézia je prítomná pri mnohých vážnych udalostiach, poetky a poeti sa vyjadrili a vyjadrujú k vážnym a podstatným veciam života. A nemusí to byť len politika. Vždy ide o život. Slovo má moc. Čo z toho, čo sa nám deje v živote, vieme pomenovať? O čom vieme rozprávať, o čom vieme písať? A dá sa písať o všetkom na svete? Ale ako, keď o tom nevieme ani hovoriť? To je tá ťažšia časť, ale krásna.
A ľahkosť?
To je hra, slová medzi riadkami, poézia môže byť aj vtipná, má nápad, ktorý rozohrá niečo medzi autorom a čitateľom. Môže priniesť chvíle, keď sa netreba brať až tak vážne, môže pohladiť, pochopiť. Ak sa pozriem cez heslo ľahkosť na začínajúcich autorov, tak myslím aj na to, aby zvládli, ak sa im hneď nepodarí uspieť v literárnej súťaži, lebo talent nakoniec vždy vyjde najavo. Len treba mať odvahu, riskovať, prijať, že sa nie každému budete páčiť alebo že sa budete musieť zlepšiť, viac čítať a pod. Stredoškolské roky som strávila na ŠUPKE (stredná umelecká škola v Košiciach) a na konci štvrtého ročníka som poslala tri-štyri básne do súťaže, o ktorej som našla informácie na nástenke v škole. Len tak. Vyhrala som týždňový zájazd do Štrasburgu, bola som tam na oficiálnom prijatí predsedom európskeho parlamentu. Cestovala som tam vtedy za literárnu tvorbu jediná za Slovensko. Bol to šok, ale dalo mi to nádej, iskru, že asi to predsa len ide. A to som bola výtvarníčka, nie študentka literatúry. Privedie vás to tam, kde sú vaše túžby. O tom chcem s hosťami pohovoriť. Aby mali ľahký krok smerom k sebe.
Čo pre teba znamená v dnešnej dobe písanie básní?
Vieš, na to neodpoviem, lebo veď možno aj preto ich píšem, že sa mi ťažko o tom hovorí. Píšem, lebo to neviem povedať? Niekedy neviem odpovedať na otázky, čo cítim, čo sa mi stalo, prečo to cítim, prečo sa mi niečo deje, aký mám na niečo názor, ako vidím veci v spoločnosti… Lepšie sa mi o tom všetkom píše. Asi tak.
A ešte jedna vec, dnes sa trošku očakáva, že spisovateľ príde na besedu, bude krásne a nahlas čítať svoje básne, bude vtipný, dokonca aj sám zabaví hostí, niekedy nedostane na stretnutí ani moderátora, to som už zažila. Ale čo je to? Veď mnohí autori sme introverti, mnohí píšeme, lebo je to pre nás cesta vyjadriť sa. Nie sme stand up. A naše čítanie a vystúpenie môže byť úplne regulérne málo komunikovateľné, málo atraktívne.
Máš pri písaní zavedený nejaký rituál?
Nemám
Čo teraz čítaš?
Knihu, ktorú napísala Zsuzsa Beney. Je to maďarská autorka a ja ju čítam v poľštine. Dostala sa ku mne neuveriteľnou cestou, ale keďže náhody neexistujú, čítam ju takým tým prieskumníckym spôsobom, lebo mám pocit, že mi možno má niečo vysvetliť alebo mi dať po hlave :). Neverím, že sa nám v živote dejú minúty iba tak do počtu, aby to len vyšlo na každý deň 24 hodín. Ešte si môžem vybrať, aká bude moja minúta, aj čo budem čítať.
Zúčastnila si sa niekedy recitačnej súťaže?
Predstav si, že nikdy! A napriek tomu sa mi stáva, že ma občas oslovuje rozhlas, aby som im načítala nejaké básne, texty… Je mi to vzácne, mám pred tým rešpekt. Všetkým recitátorom tlieskam a klaniam sa!
Text: Alfréd Tóth
