Na počiatku bolo slovné spojenie

Scénická žatva 100, video-upútavka

Keď istá vesmírna superveľmoc zaviedla na úplnom počiatku všetkého slovo, zrejme netušila, akú silu mu zároveň prisúdila. Z jazyka sa stal živý organizmus s ohromným vplyvom. Králi jediným verdiktom rozpútali vojny, manželky šeptom roztavili oceľ v srdci. Inak to nebolo ani v jedno sparné popoludnie v roku 1923 v Martine. Dramatik, výtvarník a etnograf Pavol Socháň sa stretol na káve s básnikom a historikom Štefanom Krčmérym, aby spoločne vydumali, ako pomôcť slovenskému ochotníctvu. Po vzniku ČSR sa už totiž hrávalo všade, od Novej Sedlice po Malacky. Ibaže v našich (ne)kultúrnych končinách stále čosi chýbalo. A títo roztopašní gentlemani si to uvedomovali.

Dejiny si už nepamätajú, či na oltár vážnych úvah padli štyri bylinkové čaje a jeden trdelník alebo si páni vystačili s buteľkou roztopčínu. Faktom však je, že po chvíli mlčania obaja zvolali slovné spojenie, ktoré nikto pred nimi nevyriekol, ktoré nie je možné preložiť do žiadneho jazyka, boli to slová nabité rôznymi významami, slová majúce nie dve-tri, ale desiatky emocionálnych odtieňov, skrátka, miestnosťou zarezonovalo: „divadelné závody!“ Veľký tresk v malom Martine!

Ak preložíme tieto slová do angličtiny ako „theatre tournament“ alebo „performative manufacture“, dopustíme sa zjavného hriechu. Hoci už od začiatku bola odborná porota pri posudzovaní súťažných predstavení nemilosrdná, z Národného domu v Martine sa nikdy nestal úplný bitúnok! Slovo „závod“ totiž od začiatku malo evokovať pocit zdravej súťaživosti a pôžitku nad dobre odohratým predstavením. Martinskí organizátori ním vyslali správu do celého Slovenska, ochotníci a ochotníčky sa začali mobilizovať a nacvičovať nové a nové dramatické texty, s ktorými by aspoň na pár minút na martinskom javisku simulovali ozajstnú pravdu či aspoň komentár o živote.

Dokonca ani zlé jazyky (ktorých bolo počas slovenského štátu či neskôr socializmu neúrekom) nedokázali myšlienku festivalu zastaviť. Po sto rokoch môžeme napísať, že sa martinskí páni nemýlili a ich slovné spojenie odvtedy zrelo v nových významoch. A hoci sa medzičasom zo „závodov“ stali „preteky“, potom na chvíľu „prehliadka“ a neskôr „festival“ Scénická žatva, odkaz pretrváva, ba dokonca bujnie. Áno, v Národnom dome sa za tie roky vystriedali všakovaké čudesnosti, lacné veselohry či rozpačité patvary. Občasne podvyživená dramaturgia súťažných predstavení však z celej veci nikdy neurobila súťaž bľabotov ani vyprázdneného umeleckého gesta! Naopak, aj takéto odchýlky celé ochotnícke úsilie stimulovali v hľadaní nových otázok a nových javiskových formulácií. A tých výrazných posolstiev, či už od Bednárika, Benka, Uhlára, alebo Horáka? Dielo veľké…

Sté výročie výnimočného ochotníckeho príbehu si nemôže nechať ujsť ani naslovovzatá redakcia. Opätovne vám budeme sprostredkúvať výrazné momenty zo zákulisia i spoza neho, zaznamenáme slovné skomoleniny z rozborov predstavení alebo sa pri nedostatku verbálnych anomálií počas večerného programu pokúsime o vlastné kreácie. Týmto úvodným slovom v rámci 100. ročníka veľkého tresku v Martine vám, drahí ochotníci a ochotníčky, želáme iba samé „bravó“ a „holahej“. A vám, ctené publikum, prajeme povznášajúce posolstvá vesmírnych rozmerov. Nech sa Scénická žatva 2022 začne!

TEXT: Mol