Juraj Haviar a Tomáš Pohorelec z medzibrodského Potulného dividla mali výsadu hrať na čerstvom vzduchu, na veľkom pódiu Divadelného námestia, pretože sú pouličným divadlom. Ich verzia Cervantesovho Dona Quijota, v duchu princípu „píš, ako počuješ“ lokálne premenovaného na Dona Kychota, nenechala zo španielskeho románu kameň na kameni a miesto neho nám predviedli 100ry o principálovi, ktorý si myslí, že sa zaobíde aj bez hercov.

Vychádza vaša interpretácia Cervantesa z reálií Medzibrodu alebo ste sa inšpirovali inde?

J. H.: V postave principála by sa našlo veľa riaditeľov slovenských kamenných divadiel. Druhá vec je, že ľudia sa cez koronu jeden druhému odcudzili, začali byť agresívnejší, tak sme ich chceli nasmerovať, aby boli k sebe milší, lebo človek, ktorý ostane sám ako principál, asi nie je veľmi šťastný. V živote je dobré mať veľa kamarátov, priateľov, známych.

Cítite sa vy sami niekedy ako donkichoti? Alebo donovia Kychotovia?

J. H.: Niekedy áno, lebo človek stále bojuje s veternými mlynmi na úradoch, s rôznou byrokraciou.

T. P.: To je skôr Kafka než Cervantes.

J. H.: Človek sa na rôznych miestach stretáva s rôznymi typmi ľudí, hlavne s tými… ako to povedať, aby som nikoho neurazil… asertívnymi.

T. P.: Na konci zaznejú dve frázy, aj keď znejú ako klišé – pravda a láska. Hovoril to Masaryk, hovoril to Havel, je to niečo, čo by malo byť všeplatné aj dnes, ale vidíme, čo sa deje…

J. H.: Je to šepletné.

T. P.: Nemá to nič spoločné s pravdou a už vôbec nie s láskou.

J. H.: Ľudia sú na seba zlí…

T. P.: A preto chceme byť na nich dobrí!

J. H.: Nie sme zvieratá, aby sme sa hrýzli pre nič, za nič. Treba si dvakrát rozmyslieť, čo človek urobí, a radšej nekonať v prípadoch, keď huba predbieha myšlienku.

Kde všade šírite toto svoje posolstvo?

T. P.: Hráme to dosť často, pretože celý projekt potulného dividla vychádza z toho, že sme dvaja a máme to spratné, aby sme mohli zahrať aj na dedinke, kam si nedovolia prísť s nejakou veľkou produkciou. Dosť veľa sme hrali po školách, pretože to je napriek všetkému stále učebná látka. Boli sme aj na Palárikovej Rakovej. Rozložíme sa a zahráme kdekoľvek, je to kontaktné, so živou hudbou, tu sme trošku bojovali s portami, ale ono to má byť aj trošku nemotorné, že niečo nevychádza, padá. Je to klauniáda, groteska.

A aké ďalšie kusy a kúsky pripravujete pre nenásytných regionálnych i nadregionálnych divákov?

T. P.: Chystáme inscenáciu, ktorú sme si vymysleli na motívy 120 minút Shakespeara. Keďže nemáme na Slovensku Shakespeara, tak to bude 60 minút slovenskej divadelnej klasiky. A bude tam všetko.

Aj Ferko Urbánek?

T. P.: Aj Ferko. Aj Július Barč-Ivan a Janko Palárik aj s Rakovou.

TEXT: Maš.

FOTO: Braňo Konečný