Oskar

Detský divadelný súbor Bodka,

ZUŠ, Veľký Krtíš

Sedel som v hľadisku pred začiatkom predstavenia. Deti držiace ručný kruh s pani učiteľkou – režisérkou, si odovzdávali navzájom sústredenú meditačnú energiu. „Milý Bože, volám sa Oskar a mám 10 rokov. Podpálil som mačku, psa, náš dom, myslím, že som ugriloval aj červené rybičky a píšem Ti svoj prvý list v živote. Ale pekne po poriadku… Nemocnica je strašne super miesto, ak si pacient, ktorý robí radosť…“

Príbehová literatúra vie vo všeobecnosti objavne nahrať divadelnej dramaturgii a réžii. Potrebuje len zmysluplné prevtelenie do nevyčerpateľných možností divadla. Príbeh prvého a posledného listu malého pacienta (vynikajúco hraného dievčatkom), spojeného so svojimi  lekársko-anjelskými spolužiakmi, predstavil bohatú významovú kompozičnosť. Manipulácia s nemocničným vozíkom sa stala pohybom divadelného znaku vytvárajúceho katarznú nadstavbu celého inscenačného riešenia. Kostýmy – spojnica medzi nemocničnou sterilitou pandemického nedávna s anjelským presahom. Biela nemoc smutných spomienok bola doplnená čiernym humorom.

Herci dostali po predstavení od hostesky neveľký balíček. Obrovský výbuch tímovej radosti. Na moju otázku „čo tam máte“ som dostal odpoveď:  „Sladkostiííííí“.

TEXT: Jozef Ciller

FOTO: Braňo Konečný