UPOZORNENIE! Toto je rozhovor s Miklósom Forgácsom, tak sa, prosím, pripravte na to, že aj v písanom rozhovore vie chytiť dvadsaťminútovú slinu plnú zápalu pre to, čo robí, a nič ho nezastaví. A zároveň si, prosím, pripravte papier a pero a čiarkajte, koľkokrát spomenul tieto tri slová v akýchkoľvek tvaroch: trpím, zaujímavo, písať. Výsledky nám, prosím, doručte do redakcie a vyhrajte raňajky v stane.
Spomínaš si na svoje „tenkrát poprvé“ so Scénickou žatvou?
Ja mám celkom problém s týmto prvými. Ani prvú lásku si nepamätám. Ja som totiž ako Maďar nechodil na Žatvu, ale do Komárna na Jókaiho dni. Prvýkrát som bol na Žatve ako porotca niekedy okolo roku 2000. Keď som v porote, tak vždy musím písať a vtedy trpím, hybernujem a na nič iné nemyslím, len na písanie. V podstate prepasiem celú Žatvu.
Toto znie veľmi motivačne pre budúcich porotcov a porotkyne.
Ale sú aj takí, ktorí píšu ľahko, no ja píšem veľmi ťažko, akoby som mal naraz napísať celú odyseu a zároveň aj to najesenciálnejšie haiku. Preto si nepamätám svoje „poprvé“, lebo vtedy som ešte nevedel, aké muky ma čakajú. Teraz to už prijímam lepšie, pretože viem, do čoho idem. Poviem si: dobre, budem trpieť, ale v podstate to patrí k tomu.
Tento rok však zápasiť nemusíš, pretože si tu ako lektor.
Ale ešte aj ten workshop je o písaní, čiže aj tak som vlastne prišiel trpieť. Ale toto budú také kreatívne muky. Založíme lóžu múk. Písať drámu má toľko obmedzení, že v podstate aspoň na štyri dni sa počas tvorivej dielne skúsime oslobodiť od všetkého. Témou bude, ako písať slobodne so všetkými mantinelmi a obmedzeniami, čo nám divadlo a všetko ostatné prikazujú. Práve za tieto štyri dni skúsime byť slobodní. Dramatik je totiž na začiatku, nedá sa obísť. Buď chce dramatik každému vyhovieť, alebo odovzdá text a povie si: ja som si svoje urobil a vy si už robte, čo chcete. Aj tak sa to miliónkrát zmení, bude sa to vyvíjať niekam, kam si ani len netušil. Tak prečo nebyť od začiatku slobodným dramatikom a otvárať hranice?
Vieš vopred, kto sú tvoji frekventanti a frekventantky na workshope?
Práveže nie. Viem však, že mám v dielni režiséra z Námestova (dNO: Hra na Boha, pozn. red.). A podľa tej inscenácie je talentovanejší ako ja. Aspoň ukážem, že talentovaný ľahko urobí dobré veci, ale netalentovaný! Toto je výzva, dokázať bez talentu urobiť dobrú vec. Teraz je taká doba, že fragment alebo skica sú právoplatnými umeleckými formami. Ale je vždy otázne, či tá skica chce byť skicou alebo ako z núdze cnosť dám skicu na piedestál a ukážem, že toto je skica skíc. A pre mňa sú veľmi lákavé také divadelné formy, ktoré vychádzajú z roztrieštenosti. Nemusia byť ucelené ani lineárne. Nemám v pláne v rámci workshopu napísať s nimi celé dejstvo, ale chcem sa pozrieť na to, ako koncipovanie a písanie viet môžu byť dve rôzne veci v zmysle divadelnej hry. Tam by už veta mala obsahovať situáciu, hoci aj sama osebe byť tou situáciou. Chcem skúmať vznik nejakého zvláštneho spôsobu myslenia. Chcem vyskúšať, aké je to písať asociačne, štrukturálne, aké je to písať štyria naraz kolektívne, nie keď sa zapne jeden mozog a vyrieši problém, rozbalí tému, ale ako sa viac mozgov zúčastní na vzniku témy.
Najlepšie by bolo, keby sme nič nenapísali. Takí slobodní sme, že sme písali celý čas, ale nakoniec sme všetko vyhodili.
Ako si sa dostal k písaniu drámy?
Ja som v podstate nepísal nikdy len tak pre seba, vždy ma niekto oslovil. Z nejakých dôvodov si mysleli, že pre nich môžem niečo zaujímavé napísať. Ale úplne prvýkrát to bolo pre Divadelnú Nitru. Jano Šimko vymyslel, že na nedivadelné teoretické témy vytvoríme divadelné predstavenie. Dal nám na výber štyri témy a posledná bola druhá dôchodková reforma. Nikto to nechcel, absolútne nikto. Keď už nikto iný, tak Forgács. To sme písali ešte s Palim Grausom. Volalo sa to Forever senior a vymysleli sme takú verneovku. Kapitán Gerontonemo sa s ponorkou zasekol medzi dvoma piliermi a vznikla z toho performance. To sa Janovi veľmi zapáčilo a odvtedy mi začal volať. Neskôr som sa ocitol medzi percipientmi hromadného e-mailu z Divadelného ústavu. Oslovenie bolo „Veľavážený dramatik“. Mňa to vtedy dostalo. Keď som si to oslovenie prečítal, uveril som, že som veľavážený dramatik. Písať je oveľa slobodnejšie ako režírovať, dramaturgovať či hrať. Pre mňa je to oveľa väčšia slasť, napriek tomu, že trpím.
Ešte aj pri tomto?
Sú dva typy géniov. Mozartovský, ktorý hravo, vášnivo, ľahko tvorí a ani si nevšimne, že vypotil niečo geniálne. No a ja som ten beethovenovský typ, ktorý trpí. To sa tak hovorí, že orgazmus je malá smrť. A to sa prenáša aj na tvorbu. Dokončiť dielo je ako orgazmus, taká malá smrť. Vždy tak trochu umriem a potom sa mi opäť nechce. Z iného konca. Keď sa v kmeni hľadá nový šaman, tak kmeň má isté kritériá. Keď spĺňaš všetky, ale to jedno posledné nie, tak z teba nebude šaman. Pravý šaman totiž nechce byť šamanom. Pretože pravý šaman vie, čo všetko to znamená a aké sú to muky, ako bude trpieť. Tak je to aj s autormi. Pravý dramatik nechce písať. Ale nakoniec, ak je pravým dramatikom, tak to prerazí a napíše niečo.
Zažil si Žatvu pred Moškom aj za Moška. Postrehol si zlepšenia alebo to ide ,do kytek‘?
Nielen na Slovensku, ale na celom svete ja som najhorší organizátor. Takže človek, ktorý dokáže dať dokopy hocičo, čo vie, hoc aj jedno súvetie, tak má odo mňa rešpekt. Ja som v tomto taký spokojný škôlkar. Dajú mi najesť aj tam mám kamarátov, dajú mi impulzy, mamka aj ocko prídu večer. Ale zdá sa mi, že keď ma Moško tento rok pozval, že to tak veľmi správne stagnuje.
TEXT: Felicita
FOTO: Michal Lašut
