V Liptovskom Mikuláši vraj vidia do budúcnosti. A nebudeme si klamať, nevyzerá to teda ružovo… Stálicou hereckého súboru divadla Apostrop, ktoré na SŽ inscenáciu Kontra uviedlo, je Stanislav Kaľavský.

Ako to vyzerá v nebi?

Je to krásny pohľad zhora, vidno tie detaily, ktoré tak špatia túto Zem. Potom je človek väčší optimista. Keby som mal nejaký dobrý kuker a videl by som to z toho neba presnejšie, tak už by som asi taký optimista nebol.

Na základe čoho ste vyberali úryvky z knihy, ktoré boli zahrnuté do dramatizácie?

Esteve Soler vydal tri bloky tejto knihy – Proti pokroku. Proti láske. Proti demokracii. Bolo tam, samozrejme, viac textov ale my sme potrebovali niečo vhodné na zhruba 90 minút. Hlavným faktorom však bolo, akých máme hercov a ako sme to schopní scénicky stvárniť. A to tak, aby tie jednotlivé epizódky boli izolované a zároveň bola medzi nimi prítomná istá vnútorná súvislosť.

Ako vznikal sci-fi vizuál inscenácie?

Za scénou stojí predovšetkým režisér Jano Kuráň, ktorý mal veľa predstáv. Raz som prišiel neskôr na skúšku a zbadal úžasnú vec, na hracom poli Človeče, nehnevaj sa boli rozložené šachové figúrky. A mne sa tento stret stal presnou metaforou toho, čo mi prekáža na súčasnosti. A to, že nekompetentní ľudia spájajú nespojiteľné a tým pádom devalvujú hodnoty. Čiže konkrétne v tomto symbole sa kráľovská hra a jednoduchá zábava spájajú do jedného.

Vy v rámci scény uzavriete divákov v hľadisku bez možnosti úniku. Bol to zámer?

Tá uzavretosť a chodenie po kruhoch sú súčasťou systému, v ktorom sme napevno zviazaní zmluvami a kvantifikáciou. Samozrejme, cieľom bolo aj navodiť divákom tie pocity.

Ako bude podľa vás vyzerať Scénická žatva v 31. storočí?

Ktovie, v akom kóde sa budeme dorozumievať. Ja len dúfam, že nám zostane jazyk. Asi preto, lebo som študoval slovenčinu… Bol by som zato rád, lebo systém núl a jednotiek mi nie je blízky. Zdá sa mi to také jednofarebné. A ja mám rád farby dúhy.

TEXT: Diddy P.

FOTO: Roman Adamják