Hra na Boha
DS dNO
Námestovo
Popri svojej estetickej funkcii má divadlo dôležitú spoločenskú funkciu. Odkrývanie traumatických udalostí z minulosti, o ktorých sa nehovorí, či ich re-enactment, ktorý je schopný priniesť nový pohľad na ne, sú dôležité funkcie dokumentárneho divadla, ako ich formuloval už Peter Weiss v šesťdesiatych rokoch minulého storočia. Nedávno vzniknuté divadlo dNO v Námestove svojimi zatiaľ dvomi inscenáciami (Judenrein a Hra na Boha) tieto funkcie spĺňa.
Vraždy, ktorých sa vo februári 1960 v námestovskom kostole dopustil Ján Jenej, vtedy 21-ročný muž, sú prípadom traumatickej udalosti, o ktorej je dôležité hovoriť. Aj preto, že sa stali 13 rokov po komunistickom puči v silne katolíckom kraji v kostole. Ich motívom boli – podľa materiálov z vyšetrovania – peniaze a sexuálna túžba.
Autori Lukáš Kubík, Daniela Kubíková a Ivana Kurčinová vo svojom scenári dôsledne pracujú s dokumentárnym materiálom a v kľúčových momentoch sa snažia odkrývať psychologické motivácie Jána J., o ktorých sa v archívnych materiáloch nehovorí. Takým momentom je napríklad scéna s vyšetrovateľkou ŠtB. Tá ponúkne vrahovi verziu, podľa ktorej by jeho čin súvisel s ideologickým presvedčením – vrah by v tejto verzii bol mladý revolucionár a jeho cieľom by bolo vymetanie bludných presvedčení z komunistickej spoločnosti. Ak by sa takto priznal, dostal by nižší trest. Vrah však s touto verziou nesúhlasí, pravdepodobne preto, že sa autori chceli držať dochovaných materiálov a takúto alternatívnu verziu histórie ďalej rozvíjať nechceli.
Inscenácia je členená na tri časti – prvá schematicky načrtne monotónny život malomesta pred vraždou. Odohráva sa v dialógu dvoch rodovo rozdelených chórov – mužského a ženského. Dialóg vtipnou štylizovanou skratkou poukáže na vyprázdnený život mešťanov, plný práce a alkoholu. Druhá časť je rekonštrukciou vyšetrovania, ktoré je realizované na základe dokumentárnych materiálov. V inscenácii, ktorá vo všetkých zložkách výrazu pracuje s mnohovrstevnými metaforami, sa žena – vyšetrovateľka v červených lodičkách stáva aj metaforou zvodnosti a perverzity vládnucej komunistickej ideológie. Sexuálne napätie, s ktorým Daniela Kubíková v tejto úlohe umne pracuje, opodstatnene funguje nielen v dialógu s Vrahom, ale aj s Farárom v tretej časti inscenácie. Tretia časť je inscenovaná ako dialóg medzi Farárom a Vyšetrovateľkou, zástupcami dvoch podôb viery – tej kresťanskej a tej komunistickej.
V rovine scénografie využívajú tvorcovia iba niekoľko prvkov, nadobúdajúcich mnohé funkcie. Drevený peň a sekera umožňujú nielen náznakové určenie priestorov (kostol, krčma, vlak…), ale využívajú sa aj akusticky. Herectvo je opreté nielen o dialóg, ale i výbornú prácu s telom. Herci sú takmer neustále všetci prítomní na scéne, pracuje sa s chórom, od ktorého sú kostýmovo odlíšení Farár, Vyšetrovateľka a Vrah. Podobne aj zvukovú rovinu inscenácie vytvárajú herecké akcie z niekoľkých málo prvkov. Scénografia pracuje s čiernou a bielou farbou akcentujúcou nevyhnutné zjednodušenie, ku ktorému dochádza pri rozprávaní takéhoto komplexného príbehu v divadle.
Inscenácia Hra na Boha je veľmi vydarenou ukážkou divadla pracujúceho s dokumentárnymi materiálmi. Hoci ju isté zovšeobecnenie, ku ktorému dochádza pri použití univerzálnych metafor na scéne, nevyhnutne vedie k istým generalizáciám, potierajúcim jednotlivosti konkrétneho prípadu. Formálny kľúč je však zreteľný a nadväzuje na prácu viacerých oravských režisérov (Dušan Vicen, Jaro Broz). Je teda pravdepodobné, že komunita, v ktorej a pre ktorú inscenácia vznikla, mu dobre rozumie.
TEXT: Ján Šimko
FOTO: Braňo Konečný
