Legenda (Jánošíkowa?) Potulné dividlo J+T, Medzibrod My Slováci legendy milujeme. Aj také tie krčmové o tom, koľko toho Fero popil, či o tom, aký Don

Inscenácia je hodnovernou ukážkou toho, ako môže mládežnícky súbor zmysluplne, autenticky a priezračne pracovať so zložitými témami dospelosti, rodičovstva, vzťahu matky k deťom, výchove a medzigeneračného porozumenia.

V nitrianskom divadle mladých sa rozšíril taký nešvár. Samotní žiaci si zakladajú vlastné divadelné kompanie, skúmajú, tvoria, skúšajú a nastavujú nové latky. A nemienia s tým prestať.

Téma, ktorú sa divadelný súbor Jednosmerka z Nitry rozhodol inscenovať, je pálčivým dôkazom doby, v ktorej žijeme. Túžba byť vypočutí, nie kvôli tomu, že sa domáhame zdieľať svoj názor v komentároch na sociálnych sieťach, ale pre bezmocnosť pri riešení svojho problému.

Kým spoločnosť razí progres a mladá generácia miluje nové trendy, v Martine idú proti prúdu. Takmer napospol ženský kolektív Elenky z Mudroňky našiel obnoviteľný zdroj inšpirácie v zápiskoch Eleny Maróthy-Šoltésovej a vytvoril inscenáciu, ktorá vzdala hold aj trvácnosti spolku Živena a jeho 150. výročiu. Škoda len, že išlo o jednorazový projekt, ktorý pre vyťaženosť členiek (a člena) kolektívu údajne nebude možné zrevitalizovať. 

Improvizovaná veršovaná reakcia na improvizovaný film Jána Mikuša.

Monodráma Rebeka mala v štúdiu SKD svetovú premiéru. A hlavná protagonistka Michaela Vojtušová hrala prvýkrát pred verejnosťou. Jej minimalistická scéna nezanechala žiadnu stopu, dokonca ani odpad. Zato samotné predstavenie prinieslo tínedžerský návod, ako si získať prvú lásku. Michaela sa cítila na javisku dobre a aj po rozboroch by túto monodrámu chcela hrať ďalej.

Každý z nás pozná niekoho, kto s vidinou kráľovskej výplaty zamieril na prelome tisícročia na Britské ostrovy. Hodiny nepohodlia pretrpeli oficiálne v autobuse kvôli cene cestovného lístka, v skutočnosti dali prednosť kolesám pred krídlami kvôli nižším emisiám. Z oberania jahôd, či stráženia detí ostali všetkým bohaté skúsenosti, niektorým úsmevné spomienky, iným  potomstvo, no viacerým pocity poníženia a frustrácie.

Veľkolepé plány nazvané „99. ročník Scénickej žatvy“, prezieravo vklinené medzi poradovými vlnami koronakrízy, dostali napokon podobu matrixovského déjà vu.

Téma Jánošíka sa v divadelných dejinách zrecyklovala viac ako rolky od toaletného papiera na benzínovej pumpe. Potulné dividlo J+T však do transformácie pôvodného stavebného príbehu pridalo kvalitnú zmes komiky a jedno „W“ navyše.