Štefan Jurča a Renata Jurčová sa spoznali na Žatve a na jej 100. ročníku uviedli svoje spoločné dielo Matilda. Autobiografia či fikcia?

Kde sa začína Matilda a končí sa Renata, alebo kde sa končí Matilda a začína sa Renata?

V celom diele je veľa z Renaty Jurčovej, ale prítomná je aj esencia iných ľudí. Napríklad ja som študovala stavbarinu a zažila som aj pokus o prijímačky na tanec. Celkovo je tak 90 % materiálu pravdivého, ale je poskladaný do fiktívneho príbehu.

Dôležitou témou celého diela je, že Matildu odrádza okolie od tanca pre jej telesné dispozície. Myslíš, že sa v tomto smere už naša spoločnosť posunula?

Posúva sa to celé veľmi pomaličky. Myslím si, že by sa to mohlo diať aj oveľa rýchlejšie a v oveľa väčšej miere. Stále tu funguje istý ideál krásy, ktorý je z môjho pohľadu takmer nedosiahnuteľný. Zmena tu však je a z času na čas napríklad prijmú na tanec či herectvo aj ženy plnších tvarov.

Sama si pedagogičkou. Čo je podľa teba dôležité povedať mladým ľuďom, ktorí sa chcú venovať umeniu?

Je dôležité, aby človek robil to, čo cíti, a neohliadal sa, čo si myslia staršie a skúsenejšie autority. Zároveň by aj ony mali pomáhať mladým ľuďom byť samými sebou, aby ich nepretvárali na svoj obraz či ideály.

Pýtate sa to aj v anotácii, tak teda ‒ akú úlohu hrá divadlo v tvojom živote?

Zobúdzam sa aj zaspávam s umením. Pre mňa je umením aj navariť obed. Teraz už viem, že aj keby som ostala v stavebnom odbore, aj tam by som hľadala umenie. Najviac ma však udivuje, keď ľudia chcú umenie škatuľkovať a stavať ho mimo nášho života. Ono je predsa jeho súčasťou. Je súčasťou ľudí, a to dokonca aj tých, ktorí si myslia, že to tak nie je.

A akú úlohu hrá v tvojom živote Scénická žatva?

Veľkú. Na Žatve sme sa dali dokopy s mojím manželom, takže mám k nej silný osobný vzťah. Navyše vždy si tu rada pozriem tie najlepšie inscenácie aj prednesy daného roka a stretnem sa s ľuďmi, s ktorými inak počas roka na to nemám príležitosť.

TEXT: Diddy P.

FOTO: Braňo Konečný