O tom, že je Ľubo Šárik jednou zo stálic Scénickej žatvy, svedčí aj fakt, že vo foyer Národného domu, kde sme robili rozhovor, sa nachádzal hneď dvojmo – fyzicky prítomný aj zvečnený na fotografii z kultovej inscenácie Tip-top biotop (schválne, či ho nájdete).
Vlani ste boli s podobnou hereckou zostavou na Žatve s Barčovou-Ivanovou Matkou. Od sociálnej drámy k rozprávke pre deti, to je istý dramaturgický odklon… hoci možno ani nie, keď si uvedomíme, že postavy sú bezdomovci.
My máme bábkarský súbor, ktorý vznikol v roku 1989, ten druhý je činoherný, ale oba sa zredukovali. Dohodli sme sa preto, že aj tí, čo hrajú činohru, budú hrať s bábkami a naopak. Kedysi sme hrali veľké bábkarské kusy ako Krása nevídaná, mali sme aj úspechy, ale to by sa už nedalo. Túto hru som videl v troch variáciách, keď ešte Palik robil s ochotníkmi, potom som na to zabudol a on to neskôr urobil pod iným názvom, Hľadá sa snehuliak, v Bábkovom divadle v Košiciach. Tak som si spomenul a hodilo sa mi to, lebo ja neviem napísať rozprávku. Prečítal som ich tisíc, ale nenapísal som ani jednu.
Prečo máte iba dve bábky na päť hercov? Nie je ostatným ľúto, že nemajú svoje bábkové alterego?
Najprv sme chceli mať bábok viac, ale jedna herečka sa bála s nimi robiť. A pôvodne som chcel veľké bábky, ale sú malé preto, aby sme ich mohli hodiť do škatule.
Robiť divadlo o environmentálnej kríze je moderné. Ako v súbore vnímate problematiku topiacich sa snehuliakov?
Dnes už sa to nedá hrať tak, ako to Jano Uličiansky napísal, že snehuliak prežije v snehovej krajine celú zimu, pretože dnes už ani nie je sneh. Tak sme to trochu „poprešívali“, vymysleli sme, že nebudeme hrať o ekologickej fantázii na tému, ako zachrániť ľudstvo, to je rudiment, že to bude o láske k tomu, čo človek svojimi rukami vytvorí a čoho sa len tak nevzdá. A ešte mu aj pomôžu priatelia.
A bábky máte nové či recyklované?
Máme šepkárku, ktorá má 74 rokov, a keď šepká, je v texte o tri strany inde ako herci na javisku, ale ona zase robí bábky. Nemám svedomie povedať jej, že šepkára nepotrebujeme, keď mi už vyrába bábky do novej inscenácie.
Sú aj inde detskí diváci takí uvedomelí ako v Martine, že pomáhajú na konci zbierať plastové fľaše?
Deti väčšinou fľaše nosia, ale minule, keď herec jednu hodil, tak aj deti ich začali hádzať, skoro došlo k úrazu. Ale reagujú, smejú sa, najmä škôlkari a prvý stupeň, druhý stupeň už vidí, že je to naivné.
S čím prídete na 101. Žatvu?
Budeme zase robiť bábkový kus, Guľka Bombuľka. Viem to obsadiť štyrmi hercami, jedna mi povedala, že nebude môcť, lebo sa vydáva. Bude tam jedna herečka a tri upratovačky.
TEXT: Maš.
FOTO: Braňo Konečný
