Tomáš Mischura na Scénickej žatve 2022 vedie dielňu s názvom Fond na podporu herca. Je to herec naslovovzatý, domáci a najmä so Žatvou spätý. Okrem krásnej fotky si zo storočnice odnesie na pamiatku aj nových kamarátov.
Spomínate si na svoje „tenkrát poprvé“ so Žatvou?
Chodil som na strednú priemyselnú školu hutnícku a tam som bol jeden z mála, kto recitoval. Chlapčenské triedy. Naša triedna učiteľka, slovenčinárka, uvítala, že na celej škole som bol jediný recitujúci na celej škole. Potešila sa, že môžem reprezentovať školu, ale nevedela, čo so mnou. A tak ma v jeden piatok vzala na dramaťák. A už som tam ostal. Bolo to veľmi pekné obdobie. Začali sme chodiť na prehliadky a súťaže a aj sem, na Žatvu. Bolo to tuším v roku 2004, vtedy mali dielne Peter Pavlac, Patrik Lančarič a Karol Horváth. Do dielne sme šli celý inscenačný tím. Riešili sme hru Dvaja od Júliusa Barča-Ivana. Z tohto nášho tímu sme viacerí skončili pri divadle, Jano Luterán a Anna Homolka-Čitbajová.
Fond na podporu herca. To je veľmi nápaditý názov pre tvorivú dielňu, akou je tá vaša. O čo prichádzajú ľudia, ktorí sa neprihlásili?
Dielňu som sa rozhodol poňať tak všeobecnejšie. Pred tým, než herec začne interpretovať nejakú postavu, mal by byť vopred pripravený alebo, poviem to tak surovo, trénovaný. Okrem toho, že sa zdokonaľuje v oblasti techniky hlasu, reči, tak by mal aj osobnostne rásť. Stretávam sa s mladými ľuďmi a tam je pre mňa dôležité dostať ich zo sveta online do reality. Vrátiť sa k počiatočnému detskému vnímaniu sveta. A tým nechcem znevažovať dospelosť. Aj mne sa to stáva. Často zabúdam na to iné vnímanie reality. Keď idete meditovať do lesa, tak tá meditácia spočíva v tom, že začnete vnímať detaily lesa. A tým, že meditujete nad týmito detailmi, vytesňujete z hlavy každodenné problémy. Znie to ezotericky, ale je to taká kvázi meditácia nad sebou samým. Aj mne samému to znie prapodivne. Chcem sa vrátiť k tomu prvopočiatočnému vnímaniu sveta, k tomu plnému vnímaniu. A to v sebe zahŕňa hneď niekoľko úrovní. Pre mňa je dôležitá, keďže divadlo samotné je komunikáciou, či už herec – divák, alebo divák – herec, aj komunikácia v rámci diela medzi hercami a herečkami. Tam je nevyhnutné vzájomné vnímanie a reagovanie na seba, čo je spojené so zmyslovou prácou. Keď sa bavíme o emocionalite herca, emócie jednoducho závisia od vonkajšieho sveta. Emócia je pre mňa správou, že mám niečo vykonať. Je to prvotná podvedomá reakcia na okolitý svet, ktorá mi hovorí, že mám niečo robiť, nech už je to emócia akákoľvek. Ak chcem dosiahnuť tú emocionalitu, musím teda svet vedieť vnímať.
A ako to zatiaľ ide?
Pre mňa je zaujímavé, že aj keď som si niečo pripravil, nevedel som, kto príde na tento workshop. Prekvapilo ma, že je to menšia skupina, ako som čakal, mám sedem ľudí. Pokiaľ ide o zloženie skupiny, tak je tam jedna staršia pani, šesťdesiatnička, a potom mladí ľudia od trinásť do sedemnásť rokov. Je to veková kategória, s ktorou bežne nepracujem. Mám skúsenosti najmä s vysokoškolákmi. S ľuďmi, ktorí už majú zodpovednosť sami za seba a nemusím sa obávať viesť ich do rôznych vecí. Pri týchto mladších som zrazu pocítil otázku, že čo všetko si vlastne môžem dovoliť. Prekvapili ma, pretože všetci sú veľmi otvorení všetkému a veľmi vnímaví. Rozhodol som sa im sprostredkovať to, čomu sa teraz ja primárne venujem v rámci hereckej tvorby. Mám pocit, že to pre nich môže mať význam, aj keď oni to možno nebudú tak vnímať, rozšíri im to obzory v rámci herectva, vezmú si z toho, čo chcú.
Mám takú obľúbenú rubriku – ,ide to za Moška do kytek?‘ Je to podľa vás zodpovedný človek?
S Maťom sme o mojej dielni komunikovali už minulý alebo predminulý rok, keď sa tu mala uskutočniť prvýkrát. Potom to však z rôznych dôvodov padlo, ale povedali sme si, že budú aj ďalšie Žatvy. A on sa teraz naozaj ozval.
Čo by ste popriali Scénickej žatve k stovečke?
Chodím po námestí, dívam sa na plagáty a vravím si, že aké je to famózne, koľko tento festival prežil. Prajem Žatve minimálne ďalšiu stovku a najmä, aby sa len zväčšovalo to nadšenie, ktoré tu prežívam s ľuďmi, či už na dielni, alebo aj teraz, keď vidím plný foyer ľudí, ktorí pre ochotnícke divadlo majú cit a baví ich to. Prajem ti šťastie, milá Žatva!
TEXT: Felicita
FOTO: Michal Lašut
