Matej Matejka[1] má na konte úctyhodný zoznam umeleckých projektov; svoje skúsenosti nadobudol a ďalej ich šíri po celom svete. Mal o. i. vlastné Štúdio Matejka v poľskom Grotowského inštitúte[2], čo samo osebe vzbudzuje rešpekt a obdiv. Sláva mu však rozhodne do hlavy nestúpla, naopak, je veľmi príjemný a zhovorčivý. A hoci je stá Žatva jeho prvá, zdá sa, že si na tunajšiu atmosféru veľmi rýchlo privykol.
Ty si na Scénickej žatve po prvýkrát, je to tak?
Ja som dokonca prvýkrát v Martine. Ale je možné, že som tu bol ako decko, pretože ma moja mama, keď som bol malý, vláčila po všetkých týchto festivaloch. Takže keď jej to poviem, tak ona ma možno aj obviní, že to nie je pravda, povie mi – veď ty si tam bol, keď si mal tri-štyri roky.
A čo na to hovoríš?
Je to podľa mňa úžasný festival. Oveľa lepší, než som očakával, pretože je to festival amatérskych skupín, ale tie majú mnohé veľmi ďaleko od slova amaterizmus. Možno sú amatérske v tom zmysle, že nie sú inštitucionálne platené, ale čo sa týka divadelného výrazu, sú bližšie k profesionalizmu než k amaterizmu. Samozrejme, na niektorých predstaveniach cítiť, že nie všetci skončili umelecké školy, ale naozaj som neuveriteľne prekvapený tým, aké výnimočné veci som videl. Prišiel som včera (predvčerom, pozn. red.) a odvtedy mám maratón, videl som už niekoľko predstavení.
Máš aj svojho favorita?
Divadlo dNO. Nedávno som sa vrátil z festivalu v Edinburghu, kde som bol už piatykrát. Tam sú tisíce predstavení, je to asi najväčší festival na svete. A niektoré inscenácie sú „ohviezdičkované“ ako úžasné, mnohé sú naozaj výborné, ale niektoré sú nič moc. A mal som pocit, že prídem z obrovského podujatia niekam na okraj a poviem si – no dobre, nejako to prežijem. Ale vôbec nemám pocit, že ten rozdiel je až taký veľký, pretože v Edinburghu sú aj takéto produkcie a divadlo dNO, ktoré som dnes (včera, pozn. red.) videl, by tam bolo takou maličkou senzáciou.
Okrem toho, že sa pozeráš, si tu primárne ako lektor hereckej dielne. Akých máš frekventantov a frekventantky?
Frekventanti, to je smiešne slovo. Mám tam ľudí zo všetkých možných smerov, skupina nie je veľmi homogénna. Od ľudí, ktorí sú vlastne profíci, cez študentov umeleckých škôl po ľudí, ktorí vôbec nerobia divadlo. Ale mňa to veľmi baví, pretože učím už veľa rokov a moja pedagogická vášeň je prekračovať hranice divadla. A vlastne hľadať, kde je tá iskra, autenticita v každom z nás. Samozrejme, s rôznymi ľuďmi vieme ísť rôznym tempom, ale základ sa dá aplikovať na každého, pretože hľadám intuíciu pohybu v tele, znovuobjavujeme jeho vnútorné impulzy.
A akým spôsobom tú autenticitu z ľudí doluješ?
Metód je veľa. Neprichádza do úvahy, že by som to tu všetko stihol, pretože keď učím a robím workshopy, štandard je osem až deväť hodín denne minimálne tri alebo štyri dni, dobrý workshop trvá šesť alebo desať dní. Ako pedagóg zisťujem, ako urobiť akúsi metodologickú aplikáciu, taký fastfood, čo je úplne absurdné.
V skratke je moja práca postavená na protikladoch. Zistil som, že medzi extrémami sa dobre hľadá autenticita. Napríklad ponúkneš niečo veľmi štrukturalizované, dáš ľuďom jednoznačné obmedzenia, snažíš sa ich vyprovokovať, aby najskôr hľadali slobodu v uzavretom priestore. A potom príde úplné rozbíjanie a v podstate ničenie formy, vnímanie žiadnej formy. To je ideová rovina. Čo sa týka praktík, používam všeličo od rôznych súčasných alebo tradičných tanečných metód po psychologické a terapeutické princípy práce, bojové umenia, partnerskú prácu. Pracujeme skupinovo, partnersky a individuálne.
Mňa zaujala aj thajská masáž, ktorá bola spomenutá v bulletine.
Neviem, či sa k nej dostaneme, ale ide o to, že rozťahovacie systémy, napríklad joga, majú analógie. Thajská masáž má v momente, keď sa dvaja ľudia rozťahujú a manipulujú sebou, veľmi blízko ku kontaktnej improvizácii. Ja poznám princípy thajskej masáže, mimochodom som si urobil kurz, a mám roky skúseností s partnerskou prácou, kontaktnou improvizáciou, tak to prepájam. Thajská masáž aj uvoľňuje. Keď vidím, že skupina je napätá, začínam od techník thajskej masáže, ktorá nás môže dostať do kontaktnej improvizácie.
A sú všetci naladení na tento typ práce, nečakal niekto od hereckej dielne niečo tradičnejšie?
Myslím si, že nečakal, v popise bolo síce napísané, že je to herecká dielňa, ale tiež je tam uvedené, že sa zameriavame na pohyb. Ale je pravda, že som dnes prvých 40 minút strávil vysvetľovaním toho, aké sú moje postupy a aké sú ich očakávania. Metaforicky sme si natiahli plátno, pozreli sme sa, kde sme, kým naň začneme maľovať. Zistil som, že je úplne zásadné na začiatku si povedať pravidlá hry, je to aj otázka kultúry práce. Keď sa niečo dobre pomenuje, vieme sa vyhnúť nepríjemnostiam a vzájomnému rozčarovaniu. Existujú režisérske alebo učiteľské metódy, ktoré sú frustrujúce a niekedy aj urážajúce alebo ponižujúce, no často to vychádza z nedostatku komunikačných schopností.
TEXT: Maš.
FOTO: Michal Lašut
[1] Nemýliť si s Matejom Matejom, čo je facebookový alias nášho kolegu redaktora M. Feldbauera, pozn. red.
[2] Ak neviete, kto je Grotowski, šup-šup si vygooglite, len si ho nepomýľte s Husovským, je tam značná podoba.