Dnes sme mali možnosť vidieť prednesy dvoch jedinečných ľudí, menovite Michala Nvotu a Kataríny Jánošíkovej. Obaja siahli po slovenských autoroch, čo potešilo najmä tých, ktorí ešte stále hľadajú svoju národnú identitu. Obe umelecké prednášky spája už spomínaný slovenský koreň, ale aj fakt, že samotné názvy oboch diel sú samy osebe opozitá. Dištančná báseň a Stretnutie tak pokope môžu dávať jedine význam.

Ako dlho prednášate?

M. N.: Veľmi dlho, asi od ôsmich rokov (respondent mi neprezradil svoj vek, tak sa môžem len dovtípiť, že to už bude dobrých pár desaťročí, pozn. red.). Ja to mám po bratovi, ten tiež recitoval. Vlastne aj tato, aj dedo. Vždy sa teším na nové texty.

K. J.: Dlho. (Po tejto odpovedi nastalo ešte dlhšie ticho, pozn. red.)

Michal, vždy recituješ otcove texty?

M. N.: Áno, zatiaľ vždy.

Takže ty si taký Johnny Depp a otec je Tim Burton.

M. N.: Presne tak.

Katka, zameriavaš sa na slovenských autorov a autorky, či oný Švantner je náhoda?

K. J.: Snažím sa na to ísť cielene. Veľmi sa mi totiž páči staršia slovenská próza.

Keď prednášaš práve tento text, nebývaš hladná?

K. J: Nebývam, pretože to nie je úplne to, na čo by som bežne mala chuť (v texte je necenzurovaný, veľmi podrobný opis ľudojedenia, pozn. red.).

Michal, prednášaš o tom, aké to bolo počas núteného zaracha alebo tzv. lockdownu. Ako si prežil ostatné dva roky?

M. N.: Najprv som sa veľmi tešil, no po chvíli mi začali chýbať spolužiaci. Dokonca aj niektoré učiteľky. Ale už som sa aklimatizoval.

Katka, vieš predvídať budúcnosť?

K. J.: Viem, že keď začnem prednášať, na konci príde potlesk. 

Čo by ste popriali Žatve k stovečke?

M. N.: Prajem jej, aby mala veľký úspech a aby si to všetci účinkujúci užili. A aby sa to skončilo  veľkým potleskom.

K. J.: Len všetko to najlepšie a ďalších sto rokov bez závažnejších ochorení.

Viete nejaký vtip?

M. N.: Ja som sám osebe vtipný.

K. J.: K vtipom nemám osobitný vzťah.

TEXT: Felicita

FOTO: Braňo Konečný