Počas festivalového štvrtka sme sa s básňou Anča Pavla Országha Hviezdoslava stretli neplánovane až dvakrát. Michaela Viskupičová ju predniesla v rámci galaprogramu Stokrát siali, stokrát žali. Jej prednesu udelila porota v roku 2010 Cenu za tvorivý čin roka. Na 88. ročníku sa tak prvýkrát v histórii udeľovania tohto ocenenia stalo, že ju získala jednotlivkyňa za umelecký prednes. Organizátori Michaelu Viskupičovú oslovili a ona báseň opäť zarecitovala. Jej prednes bol rovnako strhujúci ako pred dvanástimi rokmi.

Len dve hodiny pred comebackom Michaely sme mohli vidieť spracovanie Hviezdoslavovej básne v podaní súboru KONKE, v ktorom účinkujú študentky Konzervatória v Košiciach pod vedením Marice Harčaríkovej. V tomto prípade už báseň rozpracovali do divadla poézie. Repliky rozdelili medzi Anču a dve herečky, ktoré zobrazujú jej matku alebo prednášajú časti o dianí na tancovačke. Účinkujúce sú oblečené v sukniach a blúzach odkazujúcich na tradičné ľudové odievanie. Kostýmovým prvkom, s ktorým sa významovo pracuje a zároveň ho v priestore pretvárajú, sú dve šatky. Devízou inscenácie je jej hudobná stránka – huslista naživo interpretuje ľudové piesne a ozvučí aj niektoré situácie (napríklad zapínanie gombíkov).

Inscenácia Anča poníma Hviezdoslavovu báseň tradične, nesnaží sa o jej novátorskú či aktualizačnú interpretáciu ani iný významový experiment. Neplánovaná konfrontácia s prednesom odhaľuje opatrnosť inscenácie a istú rezervovanosť. Takýto prístup tvorkýň je však legitímny. 

TEXT: Lenka Dzadíková

FOTO: Braňo Konečný