Iveta Ditte Jurčová je exemplárnym príkladom toho, ako ďaleko to môže ochotník či ochotníčka dotiahnuť. Najprv sa od „bežnej“ účastníčky Scénickej žatvy prepracovala k Cene za tvorivý čin roka a na pozíciu programovej riaditeľky Scénickej žatvy, ktorú zastávala dlhé roky (do 2015). Okrem toho sa dostala na réžiu na VŠMU a neskôr sprofesionalizovala svoje divadlo, ktoré patrí ku kultúrnym centrám nielen lokálneho, ale aj celoslovenského významu s bohatými medzinárodnými presahmi, a ona v ňom režíruje úspešné a oceňované inscenácie. Snáď si účastníci a účastníčky dielne réžie, ktorú tento rok na Žatve vedie, dostatočne uvedomujú, aký poklad tam majú.

Bola si na Žatve, odkedy si prepustila žezlo a trón predsedníčky programovej rady?

Nepýtaj sa ma, kedy som tu bola naposledy. Ja ani neviem, kedy som skončila v NOC-ke. Veľmi zvláštne mi tu beží čas, mám pocit, že som vôbec neprerušila kontakty. Človek príde, stretne v podstate tých istých ľudí, je stále v tom istom prostredí a cíti sa tu dobre a doma. A čas „medzi tým“ nerieši.

Tvoj comeback sa nesie v znamení lektorovania dielne. Čo si si nachystala pre účastníkov a účastníčky?

Vždy rozmýšľam nad tým, ako vlastne robiť dielňu réžie. Je to úplne iné, ako keď ty pracuješ s hercami v divadle. Režírovať sa človek podľa mňa najlepšie učí na tom, že niečo urobí a dostane reflexiu, čo v podstate robí porota na prehliadkach. A na dielni je pre mňa vždy otázka, ako s tým naložiť. Je pre účastníkov inšpiratívne, keď vidia mňa, ako pracujem s nimi? Alebo to postaviť viac teoreticky a analyticky, alebo ich rozdeliť, aby oni robili a ja to budem pripomienkovať? Tak som to tentoraz nechala pre seba otvorené aj podľa toho, čo bude vlastne tá skupina chcieť.

A čo chcú?

Po prvom dni sa zdá, že by privítali, aby sa im predstavil nejaký spôsob práce. Takže som im rozprávala, s akými postupmi pracujem ja. A chcem im ukázať v istom zmysle opačný prístup, síce pracujeme s textom, ale oni ho vopred nepoznajú a najskôr robíme na témy textu. Aj dnes sme robili veci, ktoré vyzerajú ako cvičenia, ale tiež otvárajú jednu situáciu, ktorú im potom predstavím v texte.

Aký je to text?

Keď chceš robiť autorské divadlo, dielňa na to poskytuje veľmi máličko času. Tak som si zobrala ako poistku Schimmelpfennigov text Sto piesní, ktorý ponúka viaceré situácie a dá sa s ním rôznorodo pracovať. Dnes som im dala na domácu úlohu si ho prečítať a zajtra sa o ňom budeme baviť.Myslím si, že je veľmi dôležité ľuďom predstavovať súčasné veci. Lebo vždy sa povie – veď to si dohľadáš –, ale vždy ťa musí niekto na to upozorniť. Tak som si pripravila aj nejaké mená.

A stihla si popri tom vnímať, ako sa darí Žatve po tvojom a Michalovom odchode? Vydrží to ešte nejakých pár rokov? (rozumej – ide to za Moška „do kytek“?, pozn. red.)

To je aj všeobecná otázka, ako divadlo bude vlastne v budúcnosti fungovať. Na to si neviem odpovedať ani v nezávislom divadle, ktorému sa venujem a ku ktorému má to neprofesionálne blízko. Netrúfam si to vôbec odhadnúť. Na jednej strane je to veľmi luxusné, pretože máš veľa energie pre málo ľudí. Ale efekt, dosah na nich je nevypočítateľný. Na druhej strane, dnes som hovorila na dielni, lebo tam mám študenta od Marice Šiškovej, že by som naozaj dopriala každému dieťaťu výborného pedagóga, ktorý ho vedie prostredníctvom divadla. To má obrovský vplyv. Tam sa asi ani nemusíme baviť o dosahoch. Čiže áno, budem dúfať, že to ešte nejakých ďalších pár desiatok rokov vydrží.

A prečo si to ty robila, keď si to robila, a prečo si to potom, keď si to prestala robiť, už nerobila?

Ja som v tej práci mala také vlny. Pamätám si, že keď som robila v Národnom osvetovom centre prvý rok, tak som plakala. Pretože som zistila, že vlastne nemám financie na to, na čo by som chcela. Na ekonomickom som vysvetľovala, ako ten rozpočet ide veľmi dole, pretože som prišla v období, keď som to mohla ešte porovnávať a dohľadávať v tabuľkách spred revolučných rokov. Videla som, akým spôsobom to fungovalo, čo tam bolo nastavené za koľko peňazí, ako tam súbory boli celý čas a tak ďalej. Bolo to úplne luxusné. Všetko od diét cez ubytovanie po ceny. A ja som tých 12-13 rokov po revolúcii nevedela stráviť, ako je možné, že ceny idú hore vo všetkých službách a my ideme s festivalom dole. Že nemôžem dať ocenenie súboru, ani len nakúpiť nejaké knihy.

Ale nejako si potom ten smútok prekonala a s Michalom ste pár pekných žatiev zorganizovali.

Ale veľmi ma to odrádzalo. Ďalšia vec bola byrokracia – musím ďakovať svojej šéfke Alenke Štefkovej, ktorá naozaj často urobila byrokratickú prácu za mňa, lebo vedela, že mi to bude veľmi dlho trvať, že to asi nebude tak dobre urobené a že ma bude musieť tak často napomínať, že je vlastne jednoduchšie urobiť tabuľky miesto mňa. Ona bola ten skvelý šéf, ktorý si uvedomí, kde človek má nejaké silné a slabé stránky a vedela to vyhodnotiť. Čiže ja som mohla využívať svoje silné stránky a rozmýšľať o konceptoch. A to bolo pre mňa vlastne najzaujímavejšie, to ma bavilo, mohla som sa realizovať. Urobili sa zmeny v porotách, v sprievodných podujatiach, snažili sme pomenovať nejakú tému, ktorá je prítomná alebo je vo vzduchu. To vieš pomenovávať, samozrejme, iba v tých sprievodných veciach, lebo program je vyskladaný z víťazov. Tiež bolo zaujímavé stretať sa s ľuďmi, jednak s divadelníkmi, ale aj s odborníkmi, to znamená s porotcami, s redaktormi v denníku a tak ďalej. A popri tom človek overuje svoje schopnosti, či dokáže niečo zorganizovať alebo vymyslieť, aktivizovať ľudí.

A nie je ti ľúto, že už nie si toho takou bezprostrednou súčasťou?

Nie, myslím si, že sme odišli presne v tom čase, keď to malo byť. Strašne dôležité je uvedomiť si moment, keď už tomu nemáš ty sám čo dať, a tak dať vlastne tomu šancu žiť ďalej. Je fajn, že to prebrali iní ľudia a robili to skvele, a vlastne preto tu stále môžeme byť.

TEXT: Maš.

FOTO: Osobný archív