Na Žatve sú prvýkrát, v programe rovno dvakrát, a ešte aj participovali na štvrtkovom galaprograme. Ako sa im podarilo podplatiť Moška, nevedno, no už teraz vieme, že sa budú aj naďalej usilovať chodievať na Žatvu bez toho, aby o tom Moško rozhodol. Sú to, skrátka, bojovníci: Lukáš a Simona Marhefkovci z Ramagu.
Prečo práve Ramagu, a nie trebárs Ragú alebo Gunagu východu?
L. M.: Ide o prešmyčku, ktorú keď si čitatelia povedia niekoľkokrát za sebou, vznikne slovo Magura. Názov nás teda teritoriálne zaraďuje, hoci mnohí z nás predtým študovali a pracovali inde. Jedného dňa sme si však povedali, že chceme žiť v takom peknom kraji, kde sa žije skvelo, no nedokážeme v ňom ostať bez kultúry. Tak sme si tú chýbajúcu kultúru začali vytvárať sami. Začínali sme ako ochotnícke divadlo v roku 2009 s cieľom profesionalizovať sa do najvyššej možnej miery. Zlom prišiel v roku 2012, keď sme spolu s Mišom Novákom a nebohým Duškom Kubaňom skúšali inscenáciu Matka. Bez nich by Ramagu možno nebolo. Duško nám veľmi chýba. Dnes už zamestnávame ľudí, robíme regionálny mesačník, paušálny mesačný program, máme umeleckú agentúru a pod.
Nie je kumšt založiť kultúrny stánok v Spišskej Novej Vsi, ale v tej Starej to chce ozaj odvahu. Ako sa vám darí ho držať v zdravej kondícii?
L. M.: V marci som dokončil knihu Zamagurský manifest šťastného blázna, kde som sa pokúsil si túto otázku zodpovedať. Dospievam k tomu, že sa nám darí vďaka vzťahom, priateľstvu, hodnotám a láske k regiónu. Ak ťa v Bratislave vyhodia napríklad z Ludusu, pôjdeš do Bieleho divadla alebo niekam inam. Na Zamagurí nemáš veľa šancí. Ak to poserieš, končíš. Možno aj to nás motivuje, aby sme robili veci naozaj poctivo. Jasnú odpoveď na tvoju otázku však nemám.
S. M.: Ja áno. Lukáš je skvelý v písaní grantov. Vďaka tomu sa nám darí zabezpečiť techniku, nájom, náklady na tvorbu a pod. Toto leto sme napríklad len párkrát spali doma. Inak sme cestovali po celom Slovensku a hrávali.
Ako na vaše aktivity reaguje tuzemské publikum?
L. M.: Spočiatku to bola klasika –spravte Ženský zákon, my sa chceme smiať. Dnes hráme Mengeleho dievča dvakrát za mesiac a vždy je vypredané. Myslím si, že sa nám podarilo priniesť takú úroveň, ktorú náš divák akceptuje.
Simona, ako si reagovala na nápad hrať v Mengeleho dievčati titulnú postavu?
S. M.: Najskôr sa mi do toho nechcelo, pretože som sa zľakla tej náročnej témy. Raz sme hrali v Kežmarku (toto mesto neexistuje, pozn. red.). Bolo to počas pandemických opatrení, keď do divadla nemohli prísť ľudia bez očkovania alebo negatívneho testu. Dostali sme dávku kritiky, že hráme iba pre pozvaných a ktovie o čom.
L. M.: Alebo mi jeden farár napísal, prečo máme ako mediálnych partnerov Mladých proti fašizmu? „A koho iného?” odpovedal som. „No lenže oni majú aj stránku duhy.sk. Mal by si pouvažovať, či si dobrý katolík…“
Otázka na odľahčenie: Vedeli ste, že na Orave sú posledné dve synagógy, pričom z jednej sme si spravili čínsky obchod a z druhej herňu?
L. M.: …
S. M.: …
TEXT: Mol
FOTO: Roman Adamják
