Mengeleho dievča

RAMAGU

Spišská Stará Ves

Tohtoročná Žatva preniká hlboko do štruktúry aktuálnych spoločenských tém. Inak to nebolo ani v prípade inscenácie spišskostaroveského súboru Ramagu, ktorý sa rozhodol prerozprávať príbeh Violy Stern Fischerovej, ktorá prežila štyri koncentračné tábory vrátane zvrátených pokusov nacistických lekárov a zaslúžila sa o dolapenie jednej z najbrutálnejších väzenkýň z Birkenau. Inscenácia Mengeleho dievča však akcentuje aj iné témy. Tému periférie: udalosti veľkých dejín sa odohrávali aj v Lučenci (po Prvej viedenskej arbitráži druhá svetová vojna, transporty a po vojne rovnako komplikovaný návrat do „domova“). Ďalšou bola téma lásky: nielen tej ľúbostnej (Viola a jej dvaja osudoví muži), ale napriek všetkému aj medziľudskej (viera v dobro a morálne hodnoty človeka, postava Anny – strážneho anjela väzenkýň).

Preniesť takéto rozprávanie na javisko – čo je vo všeobecnosti príznačné pre námety (auto)biografickej a dokumentárnej povahy – nie je jednoduchý proces. Nejde len o transpozíciu epickej šírky do divadelného jazyka (dramatizácia materiálu), ale aj o výber a spôsob práce s konkrétnymi divadelnými postupmi a prostriedkami (réžia, dramaturgia). Druhá fáza transpozície sa súboru darila najmä v pohybových sekvenciách (štylizovaný valčík, choreografické spracovanie dennej rutiny v tábore) či vo výtvarnej rovine (symbolizované topánky, dopravné značky meniace sa na Dávidovu hviezdu, kostýmy). Tieto situácie interpretovali témy/motívy a rytmizovali epický naratív. Boli divadelne najúčinnejšie a darilo sa im vyhýbať sa sentimentálnym polohám, takým problematickým pri obdobných námetoch.

Violin odkaz, aj vďaka sústredenému hereckému výkonu hlavnej predstaviteľky, však bol odovzdaný, o čom svedčí aj reakcia včerajšieho publika.

TEXT: Diana Laciaková

FOTO: Roman Adamják