Ľudskosť

DS Let, ZUŠ J. Rosinského

Nitra

V populárnej knihe Ľudskosť sa Rutger Bregman zaoberá otázkou, či je človek vo svojej podstate naozaj taký zlý, ako nám sugerujú diela ako Pán múch či známe psychologické experimenty z dvadsiateho storočia. Predovšetkým kapitola o psychologických experimentoch a najmä pasáže o Milgramovom experimente a Zimbardovom experimente (známom ako Stanfordský) zaujali trojčlenný súbor – herečky Leu Hadnagyovú a Tatianu Jankovýchovú a režisérku Nikolu Jankovýchovú (scénografkami a autorkami či editorkami textu a hudby sú všetky tri). Práve na týchto pasážach postavili svoju scénickú miniatúru.

            V javiskovom tvare dve herečky rytmizovane rozprávajú úryvky z Bregmanovho textu, za pomoci čierneho stola a troch priesvitných igelitov, visiacich zhora nadol a členiacich scénu aj horizontálne, rozohrajú niektoré situácie z textu a toto rozprávanie a rozohrávanie rytmizujú choreografiami Tatiany Jankovýchovej. Miniatúra je divácky ústretová, jednoduchá a dôsledná vo využívaní toho mála zvolených inscenačných prostriedkov, s ktorými pracuje. Tieto prostriedky by však rovnako dobre fungovali aj v prípade, keby sa autorky rozhodli ako texty použiť príbalové letáky k liekom či návod na obsluhu automatickej práčky. Pri práci s textom sú totiž natoľko odťažité, že okrem rytmizácie rozprávania a jeho ozvláštnenia pohybom neprinášajú nijakú špecifickú divadelnú kvalitu, ktorá by umožnila hlbší vhľad do textu. Inscenácia tak pôsobí trochu „plagátovito“, ako povrchná moralita či agitka. Stručný výber z komplexného textu autora autorkám neumožnil predostrieť jeho pomerne zložité argumenty, ktorými v knihe dokazuje problém s interpretáciami vybraných psychologických experimentov.

Väčšinu inscenácie, ako sme spomínali, autorky sypú divákom popol na hlavu a na základe psychologických experimentov dokazujú, aké je ľudstvo zlé. V závere inscenácie autorky z knihy vybrali niekoľko téz, tvrdiacich, že človek nie je až taký zlý, dávajú teda istú nádej, čo pôsobí na publikum, dovtedy sledujúce javiskové rekonštrukcie problematických experimentov (prevažne Stanfordského), povzbudzujúco. Táto časť je však trochu odtrhnutá od rekonštrukcií experimentov a pôsobí ako trochu nelogický „prílepok“.

Inscenácia je javiskovo dobre predvedený ambiciózny pokus vyrovnať sa s inšpiratívnou textovou predlohou. Ale redukcia pôvodného textu je natoľko drastická, že ponúknutý výsek je viac inšpiráciou na prečítanie predlohy než divadelnou inscenáciou.

TEXT: Ján Šimko

FOTO: Braňo Konečný