Z väčšiny predstavení a niektorých rozhovorov v našom festníku mám pocit, že aspoň jeden terapeut by sa tomto festivale zišiel. Využívam preto tento úvodník ako priestor na skupinovú terapiu…
Priznanie prvé. Tento úvodník mal vznikať za úplne iných okolností. Po hodinách plnohodnotného spánku som si mala v čistom oblečení sadnúť za počítač a velebiť galavečer. Namiesto toho som však zaspala na zemi v redakčnej miestnosti, prikrytá cudzím sakom odtlačila mozaiku tvrdých parkiet do svojho tela a v šatách zo včera zvaľujem vinu na iných…
Tretí deň býva vraj kritický. Napríklad aj na to sa vyhováram. Pravda je však taká, že ma skôr dostihla realita. Bežný život zvonka prelomil bariéry bezpečnej festivalovej bubliny a ja som to nezvládla. A to je v poriadku. Občas proste nevládzeme. Hoci sa necháme unášať na festivalovej vlne, že sme v bezpečí, obklopení len ľuďmi, pri ktorých sa cítime dobre, realita nás občas dostihne.
Priznanie druhé ‒ odpočúvam cudzie rozhovory. Viacerí účinkujúci či recitátori sa (okrem toho, že im prepisujeme odpovede v rozhovoroch) trápia tým, že ich výkon nebol dokonalý, že to nezvládli podľa svojich vlastných očakávaní. Majú pocit, že to musí vyjsť, lebo sú na Žatve, dokonca stom ročníku, ale nestane sa. A čo? Zamestnať sa predsa zamestnáme. Veď napríklad pozícia autora príhovorov na ministerstve bude tuším čoskoro voľná… Respektíve, ak nie, mala by byť.
Prvá prosba. Viem, že tento stý ročník navádza na ešte väčšiu zodpovednosť, na tlak potvrdiť svoje miesto na festivale. Namiesto toho sa však vráťme k jeho podstate. Neformálnym debatám v stane a obyčajným ľudským stretnutiam. Keď sledujem tvorbu mladých súborov, fascinuje ma a zároveň desí hĺbka a náročnosť tém. O to viac treba podľa mňa vyčistiť svoje myslenie pomimo nich a proste iba byť. Byť tu, spolu ‒ spolčení a privatizovaní. (A hlavne treba ten stan trochu zaplniť.)
Priznanie tretie ‒ galavečer bol neskutočne dlhý. Avšak tá emočná rovina, spoločné prežívanie radosti z toho, že Žatva existuje a že má takú dlhú históriu, sa dotkla aj našej cynickej redakcie (aj keď si to niektorí nepriznali). Z lásky k tomuto festivalu sme odpustili aj tú absolútne neadekvátnu dĺžku a obetovali náš čas pre písanie, a teda spánok.
Priznanie záverečné ‒ inšpirovaná príhovormi na otvorení, priznávam, že mi oči skutočne slzia. „Jedno oko plače dojatím, zatiaľ čo to druhé radosťou.“ … Aj keď mám skôr pocit, že moje jedno oko plače zo slnka a druhé z nedostatku spánku. Hľadám v tom to očistenie, no neprichádza. A preto tento úvodník… Tak zdieľajte, oslavujte, ale hlavne, neberte to až tak vážne. Pomáha to.
TEXT: Diddy P.
FOTO: Michal Lašut
