MoDRé TRaKy pod vedením Štefana Foltána opäť priniesli tému hodnú dospeláckeho súboru (i publika). Tému, ktorá je vhodná na skorý poobedný čas, aby sme mali o čom premýšľať po zvyšok života. Štyri účinkujúce v rozhovore a v druhom rade aj v predstavení boli Nina Zuzlová, Adriana Božgaiová, Alžbeta Stanová a Lucia Gulášová. Tieto mená je dôležité vymenovať, pretože neviem, ktorá je ktorá, a používam ich iniciály. Po skončení predstavenia som prišiel za dámami a opýtal sa jednoduchú otázku:

To čo bolo?

(Asi) A. B.: Bolo to predstavenie o človeku a celkovo o spoločnosti, ako sa ľudstvo vyvíja a vzájomne sa k sebe správa.

(Možno) N. Z.: A k prírode.

Keby ste neboli človek, čím by ste boli?

(Myslím si, že) A. S.: Stolička.

(Hádam) L. G.: Vták.

(Určite) N. Z.: Veľmi zložitá otázka.

(Nie tak určite) A. B: Lev.

Čo je to mrožie právo, ktoré v predstavení spomínate?

(Tuším) L. G.: Podstatou je, že my ako ľudia sme sa právami zaradili až za tie mrožie, na úroveň so zvieratami.

(Snáď) N. Z.: Akože sme nepodstatní.

Viete ako sa povie mrož po maďarsky?

Všetky: Nie.

Ani ja. V predstavení používate tieňohru, viete ako sa povie tieň po maďarsky? To náhodou viem.

(Azda) A. B.: Ako?

Púchov.

Všetky štyri vybuchli takým smiechom, že môžete ľutovať, že ste boli práve na obede. Som na seba hrdý, pozn. red.

Čo by ste zapriali Scénickej žatve k stovke?

(Zrejme) A. S.: Aby sme tu boli každý rok najbližších minimálne dvadsať.

(Jednoznačne) L. G.: A aby ste vy (teda ten, ktorý robí tento rozhovor, pozn. red.) tu boli vždy.

(Kebyže) N. Z.: Prihovoríme sa za vás u Moška.

TEXT: Felicita

FOTO: Braňo Konečný