Keď som po prvýkrát videla raslavické Tri śestry, veľmi som sa divila – nad tým, ako to prekvapivo dobre funguje, hoci tri sestry sa z ruského malomesta presťahovali na slovenský vidiek a v bohatých krojoch miesto intelektuálnych vzdychov škrabú švábky. Keď prichádzam po martinskej repríze za súborom do zákulisia, priznám sa sympatickému režisérovi Martinovi Bašistovi, že taká radikálna úprava, v ktorej by niekto z Čechova škrtol 2/3 postáv, tu ešte nebola. Že sa hádam ešte dosiaľ nikto na taký krok ani neodvážil. On v tom však má jasno: „Keby sa chcelo, tak chlapi by sa našli, aj tá Nataša mrcha, ale na myšlienku, ktorú bolo treba vypovedať, stačili aj ony tri.“
Pýtam sa aj dievčat, aké bolo hrať bez ostatných postáv, najmä mužov, do ktorých sú zamilované. Predstaviteľka Máše prikyvuje: „Je ťažšie si predstavovať, aké mám ja city k nemu a on ku mne, keď neviem, kto to má byť a ani som ho nikdy nevidela. Ale určite sa to dalo zvládnuť aj bez chlapov, ktorí by pre nás možno boli aj na príťaž.“ Oľga jej kontruje: „Mne sa hralo asi najľahšie, nemala som si koho predstaviť, keďže Oľga nikoho nemá, je taký tichý trpiteľ.“ Ani Irina sa nesťažuje: „Myslím, že predstavovať si nejakého chlapa v Amerike bolo veľmi jednoduché, pretože si to môžem predstavovať aj teraz. Na druhej strane vôbec neviem, kto je Kolesár, preto som sa mohla tváriť, že mi je cudzí.“
Jazyková úprava do šarištiny im podľa režiséra tiež nerobila žiaden problém, bolo to spontánne: „Je to vrodený inštinkt, ako keď pavúk tká pavučinu.“ Priznáva tiež, že to bolo aj pragmatické rozhodnutie vzhľadom na divácku základňu, ktorú majú doma: „Náš divák je zvyknutý viac na folklór a komédie. Je problém dostať ľudí na niečo iné. Kroj bol taktická vec aj nárečie bola taktika.“ Na rozdiel od Fedimu, kde hrali ešte v starých originálnych krojoch, však na Scénickej žatve vystúpili v nových kostýmoch zakúpených na túto príležitosť: „Povedal som si, že tie storočné veci už nebudeme brať k zemiakom, lebo to všetko treba prať, štyri sukne treba škrobiť. Kúpili sme také, čo môžu ísť do práčky.“
Pýtam sa, či si vedia predstaviť, čo by sa stalo s tromi sestrami, keby sa predsa len dostali do tej Ameriky, kam v ich verzii túžia ísť namiesto Moskvy. Odpoveď je jednoznačná: „Robili by to isté. Ony by si našli svoju kučku, v ktorej by vedeli robiť len jedno – škrabať zemiaky. Bol by to iný dom, ale ani tak by im to nepomohlo.“ V Raslaviciach vlani oslávili sté výročie prvej zmienky o divadle v obci. Opýtala som sa ich, čo by zapriali jubilujúcej Scénickej žatve. „Veľa divákov, vkusných predstavení, výpovedných, s emóciou a s radosťou tvorených,“ začína Martin. „Ta, nech im to baví hlavne!“ pridávajú sa dievčatá. „Bo kto verí v Krista, pije do čista!“ zaznie hlavné posolstvo. Kladú mi na srdce, že to „musí byc“, tak teda – nazdravie!
TEXT: Maš
FOTO: Braňo Konečný
