Klamárka
DS DRIM pri ZUŠ J. Rosinského
Nitra
Je potešiteľné, že v tohtoročnom programe SŽ sa objavujú inscenácie s aktuálnymi témami, prevažne vytvorené na základe súčasných predlôh či metódami autorskej tvorby. Je možno menej prekvapivé, že inscenácie tohto typu sú silno zastúpené v tvorbe súborov zo ZUŠ. Ich dramaturgické objavy sú často inšpiratívne aj pre profesionálne divadlá. ZUŠ J. Rosinského v Nitre vie nielen objavovať podnetné predlohy, ale im aj dať kvalitnú a inšpiratívnu javiskovú podobu.
Klamárka DS DRIM vychádza z rovnomenného románu súčasnej izraelskej autorky Ajelet Gundar Gošen. Príbeh sedemnásťročnej Nufar otvára témy zo súčasnej, nielen izraelskej spoločnosti. Nufar na jednej strane poháňa túžba po rýchlej sláve, na druhej ju trápia maniere mediálne slávnych ľudí. Na svoj postup na výslnie využije lož a neprekáža jej, že ňou zničí život inému človeku. Problémy, ktoré si Nufar spočiatku neuvedomuje a ktoré sú pre knihu ústredné, súvisia s vplyvom takejto lži na životy postáv zatiahnutých do diania bez svojho súhlasu. A to nie je len krivo obvinený Avišar, ale predovšetkým všetky skutočné obete takéhoto násilia. Práve tieto obete to majú pri pokusoch dosiahnuť spravodlivosť veľmi ťažké. Ich výpovede bývajú zľahčované, sú považované za klamárky a násilníci unikajú spravodlivým trestom.
Režisérka Marica Šišková skomponovala svoju inscenáciu ako sériu monológov Nufar a ďalších postáv dotknutých jej lžou. Je veľmi šikovné, že sa inscenácia otvára monológom Zivy, skutočnej obete násilia. Ziva sa potom v inscenácii opätovne objaví v paralelnom monológu s násilníckym Idom, ktorý patrí k vrcholom inscenácie, aby v ňom obvinila spoločnosť, kde spravodlivosť platí iba teoreticky a nevymožiteľnosť práva robí z obetí otrokov na nich spáchaných skutkov. Jednotlivé monológy sú od seba oddelené prestavbami scény a kostýmovými prevlekmi. Scéna je jednoduchá, tvoria ju ružové stojky z lešenia a pár dosiek. Vďaka ich variabilnosti sa scéna mení v horizontálnom aj vertikálnom pláne, ružová farba príznakovo (a vtipne) odkazuje na mediálny gýč a v ďalšom pláne aj konštruktivistickú povahu sociálnych vzťahov. Navyše vytvára hercom „mejerchoľdovský“ priestor na fyzické akcie. Herci ho dokážu vďaka svojej disponovanosti a dobre vypracovanej schopnosti pracovať s telom a proxemikou veľmi dobre využiť. Prestavby a prevleky však spôsobujú problém v temporytmickej štruktúre inscenácie. Hoci každý herec a herečka pod vedením režisérky dokázali svoj monológ dobre temporytmicky vystavať a odohrať, prestavby im neumožnili nadviazať na energiu vybudovanú predchádzajúcim výstupom. Takto zvolená kompozícia sťažovala aj orientáciu v príbehu. Kvôli rozhodnutiu vystavať inscenáciu týmto spôsobom a kvôli miestami príliš textovo zaťaženej dramatizácii vzbudila inscenácia aj niekoľko rozpakov. Tie pramenili z toho, že sme videli výborné herecké výkony, počuli kvalitne napísaný text o dôležitých témach, ale predsa sme z divadla neodišli so silným zážitkom.
TEXT: Ján Šimko
FOTO: Braňo Konečný
